O tom, že som škuľavý

09.10.2012 23:06

 

Čaute kamoši!

 

Som Boris. A nie hocijaký. Som škuľavý Boris. Nie je to len prezývka preto, že by som škúlil. Niekedy to totižto býva len prezývka, ale u mňa je to naozaj. Škúlim a to naozaj, opravdicky.

Kedysi som sa za to strašne hanbil. Ale naozaj len kedysi a kedysi bolo už dávno, teda...vlastne nie, nehanbil som sa. V škole sa mi obyčajne všetci smiali, kričali na mňa že „Trúúúľo, škúúúľo!, Škulivéééc, aké máš dnes spodky? Kvetinkové alebo so srdiečkami? Bóóóris, škúli si na ...(veď-viete-čo) a škulivéééc, navaľ desiatu!, ” ale mne to nevadilo. Škúlenie je náhodou super vec. Jedným okom som mohol čítať Julesa Verna a druhým sledovať, ako sa pán učiteľ Paška špára počas písomky v nose alebo ako Maja chytá Eda na inkriminovaných miestach. Viete, na takých, kde sa nemá. Iba niekedy. A iba na svojich.

 

A ozaj! Chceli by ste vedieť, kde bývam? Bývam v Diere. A to ozajstnej. Na Slovensku je veľa dier, kde sa dá bývať. Prievidza síce nie je až taká diera ako Dolná Mariková alebo Lipany, ale aj tak je. Aj Bratislava je diera. Aspoň tak hovoria tí, čo študujú v Čechách, ale ja si to nemyslím. Ja si väčšinu času nemyslím nič. Pre istotu. Prievidza je ale najkrajšia diera na svete, pretože tu bývam ja, škuľavý Boris. Tu som sa narodil, tu som sa naučil bicyklovať, tu som s ujom chodil na ryby, tu som dostal pusu od Karinky a tu som chodil behať do lesoparku. Ale už viac nebudem. A ani tu nezomriem, to som si istý.

 

Do lesoparku som chodil behať každý deň. Odporučila mi to pani doktorka. Povedala mi: „Borisko, ak nechceš byť veľmi nešťastný, musíš začať športovať. Telo ti po športe zaplavia endorfíny a budeš lietať v oblakoch. ” Tak som začal behať. Tam u nás v Diere, v lesoparku. Lesopark je kopa stromov ihličnatých aj neihličnatých na kopci pri sídlisku, kam chodia behať vytrvalí dôchodcovia aj kadejaké mladé kreatúry. Kadejaké mladé kreatúry tam niekedy kadečo konzumujú. Napríklad rôzne alkoholy. Raz som konzumoval s nimi a odvtedy som sa naučil lietať v oblakoch viac ako pri behaní. Ale už viac nebudem.

V utorok som zase konzumoval a k tomu sme aj kadečo pofajčili. Niekto na nás však poslal akési krvilačné zvery. Obrovské uslintané príšery s vycerenými chlpiskami spod kopy zubov. Teda vlastne opačne. S vycerenými zubiskami spod guče chlpov. Prepáčte, ale sem-tam mám problém s vyňadrovaním. No. Tie príšery vyzerali ako psy, ale psy to určite neboli, lebo ja sa psov bojím a tých príšer som sa bál ešte viac. Skoro som zomrel, kým som dobehol domov, no ale dobehol som a odvtedy som doma a kvasím. Nie ako kapusta, ako človek. Kvasím ako človek, čo nemá čo robiť.

 

Jedného dňa bola mama zo mňa už chorá, ale nie naozajsky, len tak, na prášky, viete? A hovorí mi: „Borisko, zajtra prídu ujovia smetiari odviezť objemný odpad, čo keby si miesto toho kvasenia povyhadzoval z pivnice tie staré rárohy z tvojej izby? ”

Neviem síce, aké rárohy mala na mysli, lebo ja som nikdy rárohy v izbe nemal. Iba samé prepotrebné veci. Ale šiel som.

Zišiel som dole po schodoch a chcel som vojsť do pivnice, lenže v našej pivnici už sto rokov nikto nebol, tak som sa musel najprv prebojovať cez údolie pavučín s ďalšími krvilačnými obludami. Aj som sa prebil, lebo ja som silák. Aj keď škúlim. A odkedy doma kvasím, som ešte väčší silák. Ale to som vám vlastne ani nechcel povedať, lebo je to nepodstatné a nepodstatné veci by sa nemali hovoriť. Podstatné je, že som tam našiel môj starý glóbus a ten som si vyniesol hore do izby. Večer ho donesiem ukázať bratrancovi Dominikovi, lebo Dominik je v depresii a potrebuje zachrániť život. Chcem mu ukázať môj glóbus, lebo môj glóbus mi zachránil život.

 

Keď som mal nervy na svoju škuľavosť, tak som si chcel od jedu vypichnúť to sprosté škuľavé oko, lebo sa mi všetci v škole smiali. Chcel som si ho vypichnúť tými peknými maminými špendlíkmi, viete, tými takými s farebnou hlavičkou. Dlho som sa ale nevedel rozhodnúť, či to bude  špendlíkom s modrou hlavičkou bez hrdze alebo tým ružovým s hrdzou okolo, až mi do izby vtrhla mamička a ja som sa strašne zľakol. Tak som sa zľakol, že mi všetky špendlíky popadali po zemi, aj ten ružový s hrdzou a tak som začal plakať a mamička sa tiež zľakla a musel som jej všetko povedať. Odvtedy som celý večer musel mať zaviazané ruky a špendlíky mamička schovala do obývačky. Lenže ja som plakal ešte viac, lebo tie špendlíčky sa mi hrozne páčili, hlavne tie ich hlavičky farebné a tá hrdza okolo. Mamička bola zo mňa ešte viac na prášky, ale teraz už naozaj, tak mi na druhý deň kúpila taký veľký penový glóbus a povedala mi: „Borisko, tu máš taký maličký penový glóbus. Do neho môžeš tie špendlíčky pichať, lebo to je len glóbus a nemá nijaké očko ani také škuľavé ako ty a nemôžeš mu ublížiť. ”

A tak som hádzal. S rozbehom aj bez a špendlíčky sa tam srandovne zapichávali. A keď som už nemal špendlíčky, lebo všetky, čo som mal, boli pozapichávané v tom glóbuse, tak som ich spájal červenou centrofixkou, aby neboli sami. Aby boli pospájané.

 

A teraz už idem za Dominikom, lebo Dominik je v krčme sám a nemá sa s kým spojiť, lebo telefón si prepil a dnes sa ľudia už inak ako telefónom spojiť nevedia.