Škúlim po veveričkách!
Ahojte kamoši, tak som sa sem dostal znovu.
Predstavte si, aj v Britve majú internety. Volám to tu britva lebo je to kratšie. A páči sa mi to. Je to na B ako moje meno. Boris. Bludár. A je tu zima. Stále len prší a sneží a prší a občas aj sneží. A fúúúúka. Možno sme naozaj mali ísť do tej Ameriky, bolo by tam teplejšie. Ale ja tu je fajn. Predstavte si, že tu dobre varia. Ako moja mamička. Stále jeme s Dominikom tie fišendčips. Lebo to jedia všetci. A také divné párky. A ešte tu všetci pijú čaj. A viete čo je divné? Oni sa skoro vždy pomýlia a namiesto do kávy si dajú mmlieko do čaju. No hlúpi sú tí Britvania...Aj som to vyskúšal a viete čo? Vôbec mi to nechutilo. A dominik to dokonca vypľul, na takú pani v kožuchu. Asi z nejakého bobra. No a keď hovorím o tom bobrovi, tak je tu veľa veveričiek. A tie veveričky po vás stále lozia. Mne jedna aj do nohavíc vliezla a skoro ma hryzla do...veď viete kam. Nemôžem to napísať, aby sa mamička nebála. No a všetci tu jedia takú slaninu a potom sú takí tuční. Najskôr nás s dominikom napadlo, či to nie je z tých veveričiek. Ale to by ich toľko nebolov tom parku, lebo oni to jedia stále.
A viete čo som ešte videl? Takých divných pajácov s obrovskými hlavami. A vôbec sa nehýbali. Som myslel že sú to sochy. Tak sme po nich s Dominikom liezli. Aby sme ich pohladkali na hlavách. Lebo tie hlavy mali strašne chlpaté a čierne. No divní boli...Tak sme sa po nic cápali, až kým jeden nebuchol Dominika takou pištoňou. To sme sa už necápali. A viete čo? Strašne sa tam na nás smiali. Aj sme sa hanbili. Ale potom som si všimol....No o tom nabudúce J.