Ach, tá láska
Áááááááááách...rozplývam sa. Je úžasná! Je nádherná! Je tak krááásna! Och.
Ale nie mamička...čo si to o mne len myslíte? Ja myslím Alicu. Alica je moja nová kamarátka, viete? Jújha. Stretol som ju tu v Britve. Už som vám predsa hovoril, ako sme sa lepili na tie sochy s chlpatými hlavami a že sa nám všetci smiali. No. A práve vtedy som uvidel Alicu.
Alica sa vôbec nesmiala. Len tam stála a pozorovala nás a v ruke držala taký čudný fotoaparát. Taký veľmi smiešny, plechový, farebný. A trošku na ňu aj pršalo, ale ona si to nevšímala, lebo stále pozerala do toho fotoparátu. Do toho smiešneho. Tak som k nej prišiel, lebo som chcel vidieť, čo také zaujímavé tam vidí . Ale som sa ani nestihol pozrieť, lebo Alica ma schytila za ruku a začala ťahať preč. Odvtedy ma stále ťahá. Bojím sa, že mi vyťahá ruku a potom ju budem mať dlhúúúúúúú , tak až po zem. Ale nevadí. Ja to Alici prepáčim, lebo ona mi ukazuje samé pekné veci. A nevadí mi ani, že Alica mi nič nehovorí. Asi ju to mamička zabudla naučiť, alebo jej niekto zjedol jazyk. Nie som si istý. Ale Alica sa mi páči. A tak pekne vonia, ááááááááááách....
